Víkendová jazda elektromobilom (žihadlom) – šoférske skúsenosti
Len čo sme úspešne zakončili naše vlajkové podujatie Dni energie na Slovensku 2016, propagujúce zelené technológie, energetickú efektívnosť a udržateľnú mobilitu, prešli sme od slov k činom a sami sme si otestovali jazdu autom na elektrický pohon. Pokiaľ na DENS 2016 sme elektromobilitu len „prezentovali“, posledný júnový víkend sme si ju vyskúšali „na vlastnej koži“. Využili sme výhru z minuloročnej akcie Energy Day Bratislava 2015 a od spoločnosti GreenWay sme si „plní očakávaní“ vypožičali Nissan Leaf.
V prvom rade si bolo treba zvyknúť na automatickú prevodovku a len dva pedále používané počas jazdy – akcelerátor („plyn“) a brzda. Z počiatku môže šoférovi chýbať spojka, no počas jazdy si uvedomíte, že bez nej je šoférovanie jednoduchšie. Pri ľavej nohe sa nachádza ešte jeden pedál, ide o „ručnú“ brzdu, hoci v tomto prípade možno hovoriť skôr o brzde „nožnej“. Riadiaca páka je len akýsi joystick s troma základnými stupňami – dopredu (D), dozadu (R) a parkovanie (P).
Naša prvá jazda smerovala na benzínovú pumpu Slovnaft na Wolkrovej ulici v Petržalke. Samozrejme benzín či nafta nám boli „ukradnuté“, avšak na tejto zastávke sa nachádza rýchlonabíjacia stanicia ZSE vybudovaná v projekte VIBRATe prepájajúcom Bratislavu s Viedňou. Za pol hodinu sme batérie dobili takmer na 100% cez konektor CHAdeMO. Samozrejme dobíjať elektromobil možno aj v domácnosti cez štandardnú zásuvku 230V, len to trvá 8-12h a navyše pri bytových domoch by to mohol byť celkom komplikovaný proces :).
Takmer plné nabitie batérií bolo pre nás nevyhnutnosťou, veď sme sa chystali na celodenný sobotný výlet a nemali sme skúsenosti s reálnym dojazdom. Na palubnej doske síce svietilo max. 150 km, no vedeli sme, že dojazd závisí od rýchlosti (štýlu) jazdy, používania klimatizácie a samozrejme terénu. Vybrali sme sa teda z Bratislavy na hrad Červený kameň (cca 50 km), do jaskyne Driny (cca 20 km) a popri vodnej nádrži Boleráz sme dorazili k ďalšej rýchlonabíjacej stanici v trnavskej Modranke (cca 25 km). A čuduj sa svete, predpokladaný dojazd svietiaci na palubnej doske bol stále okolo 55 km. Jazdili sme totiž v ECO režime (mimo mesta rýchlosťou 60-70 km/h), klimatizáciu sme prakticky vôbec nezapínali a snažili sme sa batérie dobíjať aj tzv. rekuperáciou, napríklad pri jazde z kopca či brzdením pri znižovaní rýchlosti pred križovatkou alebo vjazdom do obce.
Po ďalšej polhodinovej debate a nabíjaní elektromobilu sme sa vydali na cestu späť do Bratislavy a tentoraz sme si už dovolili vyskúšať aj dynamický režim jazdenia. Tá zmena bola okamžite badateľná pri rýchlejšej akcelerácii elektromobilu a samozrejme väčšej spotrebe elektriny. Užasný bol predovšetkým odpich pri „naskočení“ zelenej na semafóroch, kedy nášmu zrýchleniu nestačil žiaden „tátoš“ so spaľovacím motorom :).
Obrovským rozdielom oproti bežným autám bolo pochopiteľne ticho, keďže elektrický motor nevydával žiaden zvuk. Rovnako nás pri tejto bezemisnej jazde omnoho viac ako inokedy otravovali spaliny vychádzajúce z výfukov ostatných účastníkov premávky. Zaujímavo vyznela aj signalizácia o „sadení“ stromčekov na palubnej doske Nissan-u Leaf pri ECO jazde. Prirodzene, elektromobil nemá žiadne emisie a jeho prevádzka je teda prijateľná k životnému prostrediu, avšak iba pod podmienkou, že aj elektrina je vyrobená v bezemisnom zdroji (napr.: jadrová či solárna elektráreň). V takom Poľsku, kde sa elektrina produkuje predovšetkým spaľovaním uhlia, by sme už o ekologickom efekte elektromobilu museli pomlčať.
Summa sumárum „elektrická“ jazda „žihadlom“ Leaf bola skutočne zážitok. Hoci si ju kvôli rozmiestneniu nabíjacích staníc trebalo dôkladne naplánovať. Navyše bolo nevyhnutné jazdiť s rozumom, aby sme si zbytočne neznižovali dojazd. Na druhej strane sme lepšie spoznali krajinu a ani sme emisiami neznečisťovali prírodu. Možno by sme teda zvládli aj cestu na dovolenku, ale predsa len jazda elektromobilom na kratšie vzdialenosti je nateraz výhodnejšia.
