U. Rusnák: Dohovor k energetickej charte je technologicky neutrálny, hoci viac sporov sa týka ochrany OZE
Rozhovor s Urbanom Rusnákom, generálnym tajomníkom Energetickej charty
Energetická charta je medzinárodná organizácia, ktorej cieľom je zabezpečiť ochranu investícií v energetike. My sme prostredníctvom e-mailu zrealizovali rozhovor s popredným slovenským diplomatom, pánom Urbanom Rusnákom zastávajúcim pozíciu generálneho tajomníka Sekretariátu Energetickej charty už druhé funkčné obdobie. Zhovárali sme sa o jeho úspechoch i ťažkostiach, modernizačnom procese Dohovoru, volaniach po vystúpení EÚ a jej členských štátoch, ale aj a nadchádzajúcej voľbe Generálneho tajomníka, kedy mu však paradoxne SR zatiaľ nevyjadrila svoju podporu.
Pán Rusnák, končí sa Vám druhé päťročné funkčné obdobie v pozícii Generálneho tajomníka Energetickej charty, ktorej hlavnou úlohou je ochrana energetických investícií v členských krajinách, ktoré patria medzi kapitálovo najnáročnejšie. Ako by ste zhodnotili svoje ostatnú „päťročnicu“? Čo sa podarilo a čo nie?
Po úspešnom podpise novej Medzinárodnej energetickej charty v r. 2015, sme sa s členskými krajinami zamerali na rozširovanie členskej základne organizácie mimo pôvodný geografický záber. V ostatných rokoch dve arabské krajiny – Jordánsko a Jemen pristúpili k Dohovoru k energetickej charte (Energy Charter Treaty, ECT, 1994) a rad afrických a ázijských krajín požiadali o vstup do našej organizácie. Pristupovanie je dlhodobým procesom, lebo nové krajiny okrem iného musia prevziať záväzky na zvýšenú dlhodobú ochranu energetických investícií. Okrem investícií Dohovor určuje pravidlá pre medzinárodnú energetickú spoluprácu, tranzit energie, obchod, riešenie sporov a zvyšovanie energetickej efektivity. Celý prístupový proces trvá v priemere asi sedem rokov. Avšak kľúčovým momentom môjho súčasného mandátu je proces modernizácie Dohovoru. V prípade úspechu predefinuje investičné prostredie energetického sektora v 52 členských krajinách. Ide vlastne o čiastočnú re-negociáciu textu Dohovoru z roku 1994, ktorého je aj Slovenská republika zakladajúcim členom. V prípade nedohody hrozí minimálne odchod časti členských krajín a pravdepodobne aj kolaps organizácie tak, ako ju poznáme. Príprava modernizácie sa spustila v roku 2017 na Ašchabadskej Ministerskej Konferencii k energetickej charte. V r. 2018 sa krajiny dohodli na 25 témach modernizácie a v roku 2020 začali rokovania. Dodnes sa uskutočnili štyri kolá rokovaní. Cieľom modernizácie Dohovoru je jeho adaptácia tak, aby sa zohľadnili skúsenosti z jeho fungovania od vstupu do platnosti, pokrýval nové bezuhlíkové zdroje energie a technológie a posilnil ochranu tranzitu energetických surovín. Osobne je mi ľúto strateného roku 2019, kedy som musel vyvracať bezdôvodné obvinenia mojej bývalej námestníčky, pani M. Nakata z Japonska a organizácia musela absolvovať mimoriadny Medzinárodný verejný audit. Jej obvinenia sa nepotvrdili, a tak sme mohli začať s modernizáciou ECT.
Energetická charta je tŕňom v oku viacerých mimovládnych organizácií či akademikov volajúcich po vystúpení krajín z tejto organizácie kvôli tomu, že poskytuje ochranu aj investíciám do fosílnych palív. Bráni teda ECT energetickej transformácii a dekarbonizácii, ak viaceré členské štáty čelia hrozbe žalôb v dôsledku svojej klimatickej politiky vedúcej napríklad k zatváraniu uhoľných elektrární či zákazu ťažby fosílnych palív?
Dohovor k energetickej charte je technologicky neutrálny, chráni všetky investície do energetiky zadefinované v jeho prílohe EM I (energetické materiály). Kým v minulosti bolo viac investícií do fosílnych a jadrových zdrojov, v súčasnosti to je naopak. Podobne, podľa dostupnej štatistiky, je omnoho viac sporov ohľadom ochrany obnoviteľných zdrojov. Štáty, ktoré čelia sporom kvôli zatváraniu uhoľných elektrární, či zákazu ťažby fosílnych palív majú problémy nie kvôli Dohovoru k energetickej charte, ale kvôli tomu, že svoje politiky menia často a nezohľadnili platnú ochranu investícií. Inými slovami, štáty najprv pozvali investorov/umožnili investovať do určitého sektoru, a následne zmenili názor. Je to plne legitímne a legálne, pokiaľ sa dohodnú na primeranej kompenzácii. Ak nie, tak také prípady môžu mať súdnu dohru. Je zaujímavé, že aktivisti používajú 2-3 príklady, ktoré ste tiež spomenuli, ale prehliadajú desiatky príkladov, kedy sa investori bránia zmenám taríf či iných investičných podmienok slnečných alebo veterných elektrární. Čitatelia môžu nájsť úplný zoznam verejne známych sporov na našej webstránke. Je tam aj spor minoritných akcionárov SPP proti Slovenskej republike, kvôli známemu „Lex SPP“.
Podľa môjho názoru sú volania o zosúladení Dohovoru k energetickej charte s Parížskou dohodou UNFCCC volaním o zosúladení dvoch právnych noriem, ktoré spolu iba voľne súvisia v niektorých dopadoch. Parížska dohoda zaväzuje štáty, aby znížili emisie CO₂ a neobsahuje žiadnu zmienku, nie to ešte záväzok, o investíciách. Dohovor k energetickej charte neurčuje svojim členom, aký majú mať energetický mix, resp. či môžu vylúčiť do budúcnosti určité palivá či už jadrové alebo fosílne. Tieto zmeny však musia byť primerané a s dohodnutou kompenzáciou v prípade strát. O to viac, že Dohovor pokrýva iba zahraničné investície. Preto napríklad na zatváranie hnedouhoľných baní a generácie na Slovensku (o.i. s cieľom splniť záväzky Parížskej dohody) nemá Dohovor k energetickej charte žiaden vplyv. Takzvané útlmové programy pre uholné regióny sú jednou z foriem kompenzácií.
Je možné predpokladať, že väčšina členských štátov ECT sú zároveň i signatármi Parížskej klimatickej dohody. Prečo teda zatiaľ nedošlo k zosúladeniu ECT s touto medzinárodnou zmluvou, prípadne zámermi Zelenej dohody EÚ smerujúcimi ku klimatickej neutralite? V akom stave sa nachádza samotný modernizačný proces ECT? A čo by v praxi mohlo zosúladenie ECT s Parížskou klimatickou dohodou znamenať?
Modernizačný proces postupuje podľa očakávaní. Delegáti predstavili svoje pozície, z ktorých viaceré boli zverejnené. Teraz sme v štádiu identifikácie prekrývaní a prvotných zbližovaní názorov. Ešte sa nezačali „obrusovať hrany“ vzájomne sa vylučujúcich sa návrhov. Je európskym paradoxom, že jedným z najhlasnejších propagátorov zosúladenia Dohovoru k energetickej charte s Parížskou dohodou je práve Luxembursko, ktorého minister energetiky Claude Turmes minulý rok volal po vystúpení z Dohovoru, ak sa urýchlene „neozelení“. Luxemburské investičné subjekty sú v prepočte na veľkosť ekonomiky zďaleka najväčším užívateľom ochrany Dohovoru. Podľa dostupných údajov podali žaloby na kompenzácie vo výške niekoľkých miliárd EUR investovaných prevažne vo fotovoltaickej výroby v EÚ. Celkový finančný objem tohoto sektora v Luxembursku sa podľa odhadov blíži k 100 mld. eur investícií, pôvodom z celého sveta. Zaujímavé je, že „Luxemburg“ nedávno zmenil taktiku, a snaží sa svoje záujmy ošetriť nomináciou svojho človeka za budúceho generálneho riaditeľa. V tejto súvislosti stojí za zmienku, že krátko po nominácii, minister Claude Turmes zmenil rétoriku a dokonca sa v rozhovore na videu obhajuje, že nie je v tejto súvislosti „korumpovaný“. Vidno, že záujmy jeho krajiny sú pre neho nadovšetko.
Zaznievajú i hlasy volajúce po koordinovanom vystúpení členských štátov EÚ z ECT, čo by mohlo viesť k jej úplnému zrušeniu alebo aspoň k obmedzeniu klauzuly o 20 ročnej viazanosti členských štátov účinkami ECT po vystúpení. Čo by sme ako Slovensko či Európska únia získali, resp. stratili vystúpením z Energetickej charty či jej úplným zrušením?
V prebiehajúcej polemike na európskej úrovni sa prezentuje celý rad názorov, za a proti vystúpeniu EÚ z ECT. Na príklade Talianska, ktoré v roku 2015, bez koordinácie s ostatnými členskými krajinami, vystúpilo z Dohovoru si môžeme ilustrovať dopady takýchto návrhov. Napriek tomu, že Taliansko vystúpilo zo Dohovoru, zostalo viazané jeho „nepopulárnymi“ ustanoveniami o ochrane zahraničných investícií na svojom území do roku 2035, bez možnosti priamo ovplyvňovať rozhodovací proces (ako člen EÚ a Euroatomu, ktoré sú Zmluvnými stranami však úplne neodišlo). Na druhej strane však stratilo všetky z Dohovoru vyplývajúce benefity, o.i. aj ochranu investícií svojich investorov v členských krajinách. Podobne Rusko je viazané chrániť investície spred roku 2009 až do roku 2029. Ak by Európska únia ako celok vystúpila z Dohovoru pred jeho modernizáciou, bola by viazaná súčasnou právnou úpravou. Teda stav, ktorí kritici Dohovoru považujú za blok na ceste k energetickej transformácii by pretrval ešte o 20 rokov dlhšie. Cui bono? Iba tým, komu vyhovuje súčasný stav. Okrem krajín exportujúcich investície, ako sú Japonsko alebo Švajčiarsko, ktoré sa tým nikdy netajili, by z pokračovania status quo profitovali aj finanční investori. A to vrátane tých, ktorí investujú cez luxemburské subjekty. Jedným z bodov reformy dohody je aj opätovné posúdenie ochrany investorov z tretích krajín (mimo Dohovoru), ktorí investujú cez rôzne legálne investičné schémy registrované v priaznivých jurisdikciách. Tých je výrazne viacej ako Luxemburské Veľkovojvodstvo. Veď aj Slovak Gas Holding B.V., cez ktorý bol svojho času privatizovaný SPP, bol registrovaný v Holandsku, alebo Nord Stream 2 A.G.je formálne švajčiarska spoločnosť.
V debate so slovenským eurokomisárom Marošom Šefčovičom
Vystúpenie z Dohovoru je preto podľa mňa najhoršia možnosť. Je potrebná politická vôľa a ochota pre kompromis na vyrokovanie lepšieho Dohovoru. „Otcovia zakladatelia“ v roku 1994 odviedli profesionálnu prácu a náklady na odchod z Dohovoru sú pomerne veľké.
Aktuálne sa nachádzame pred voľbou generálneho tajomníka riadiaceho Sekretariát Energetickej charty na ďalších 5 rokov. V tejto chvíli to vyzerá na Váš súboj s pánom Guy Lentzom, luxemburským diplomatom. S akou víziou prichádzate a kde by mala byť ECT pod Vaším vedením v roku 2026?
Podľa mojej predstavy, ktorú som prezentoval členským štátom, je potrebné ECT modernizovať tak, aby obnovený Dohovor ďalej slúžil svojim súčasným a novým členom. Podľa môjho Mission Statement, Medzinárodná energetická charta by v roku 2026 mala spočívať na modernizovanej ECT a mala by chrániť udržateľné energetické investície pre globálny prechod k nízkouhlíkovej energetike. Z hľadiska priorít činnosti Sekretariátu v Bruseli považujem za najperspektívnejšie rozvíjať projekt Hodnotenia rizík energetických investícií EIRA (Energy Investment Risk Assessment) a pomoc štátom a investorom pri riešení vzájomných sporov.
Avšak je otázne či k tejto voľbe medzi dvomi skúsenými diplomatmi vôbec dôjde, keďže sám ste podali žalobu proti orgánu ECT, a to jej konferencii práve ohľadne (ne)umožnenia Vašej opätovnej kandidatúry. Môžete vysvetliť o čo v tomto spore ide?
Vzhľadom na to, že ide o prebiehajúci spor pred Administratívnym tribunálom Medzinárodnej organizácie práce sa nemôžem veľmi venovať detailom. Podľa môjho názoru, Konferencia k energetickej charte retroaktívnym uplatňovaním smernice, ktorá vstúpila do platnosti 1.1.2017, poškodila moje právo na posúdenie znovu-menovania. Spor sa týka situácie v októbri 2020. V marci 2021 proces výberu nového generálneho tajomníka pokračoval nomináciami kandidátov štátmi.
Pokiaľ za nomináciou pána Lentza stojí EÚ ako celok, vrátane SR, Vás nominovali Kazachstan, Uzbekistan a Albánsko, avšak zatiaľ ste neobdržali podporu práve Vašej domovskej krajiny. Ako si vysvetľujete túto pozíciu SR? Rokovali ste s našim ministerstvom zahraničných vecí, resp. ministerstvom hospodárstva, ktoré nás v ECT zastupuje? Ako by mohlo byť vnímane Slovensko v prípade, že nepodporí svojho diplomata pri jeho opätovnej kandidatúre na post v medzinárodnej organizácii?
Môžem potvrdiť, že v súčasnom procese výberu generálneho tajomníka Medzinárodnej energetickej charty na obdobie 2022-26 sú dvaja kandidáti: Guy Lentz, nominant Luxemburska a Urban Rusnák, ktorého nominovali, ako ste spomenuli, Kazachstan, Albánsko a Uzbekistan. Nemám informácie, že by p. Lentz bol potvrdený ako kandidát EÚ. K ostatným otázkam sa bohužiaľ v súčasnosti nedokážem vyjadriť.
Urban Rusnák sa stal generálnym tajomníkom Sekretariátu Energetickej charty v januári roku 2012. Predtým pracoval na Ministerstve zahraničných vecí SR ako vedúci projektu - Vonkajšia energetická bezpečnosť. Pôsobil aj ako mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec na Ukrajine (2005-2009), zamestnanec odboru politických analýz MZV SR (2003-2005), zástupca veľvyslanca SR v Turecku (1994-1998), ale takisto zakladal a riadil Medzinárodný višegrádsky fond. Pán Rusnák vyštudoval Moskovskú vysokú školu ropy a plynu a obhájil doktorát na Ankarskej univerzite v Turecku na tému Geopolitika ropy a zemného plynu Kaspického regiónu. Rovnako bol činný aj na akademickej pôde, keďže prednášal na Slovanskej univerzite v Kyjeve a na fakulte medzinárodných vzťahov Ekonomickej univerzity v Bratislave.
