Jadrová energetika – dobrý sluha, ale zlý pán
11. ročník európskeho energetického jadrového fóra (ENEF – European Nuclear Energy Forum) priniesol zaujímavé myšlienky a úvahy o havarijnej pripravenosti a reakcii v prípade jadrovej katastrofy. Udalosti z minulosti svedčia o tom, že na takého nekonvenčné katastrofy štáty pripravené neboli. Aká je situácia v súčasnosti?
Roky 1986 a 2011 priniesli určite veľa skvelých a pozitívnych vecí, avšak priniesli aj veľa zlého, nepredvídaného. Veľký čierny mrak 26. apríla 1986 nebol predzvesťou búrky, ale najväčšej jadrovej havárie v dejinách jadrovej energetiky vôbec. Napriek vykonaným bezpečnostným opatreniam na zamedzenie úniku rádioaktivity, dnes vieme konštatovať, že niet miesta na svete kam by sa rádioaktivita z Černobyľu nedostala. 11. marec 2011 bol ďalším čiernym dňom v histórii jadrovej energetiky. Silné zemetrasenie, ktoré zasiahlo pobrežie Japonska a následné cunami spustili jadrovú katastrofu, najväčšiu od roku 1986.
Je fakt, že jadro má vo svete energetiky nezastupiteľné miesto. Je to bezuhlíkový zdroj nezaťažujúci životné prostredie emisiami skleníkových plynov, čo je dôležité v boji s klimatickými zmenami, z jadra je možné vyrobiť zásoby paliva aj na niekoľko desiatok rokov dopredu a prevádzkové náklady sú nízke, napriek jeho nepopierateľným výhodám je však potrebné venovať pozornosť udalostiam z minulosti.
Dve jadrové katastrofy sú dôkazom nepripravenosti štátov a nezvládnutí situácie. Poučili sme sa z udalostí minulých rokov a venujeme väčšiu pozornosť otázkam havarijnej pripravenosti a vzájomnej spolupráci?
Paul Dorfman, zakladateľ Jadrovej Konzultačnej Skupiny a vedec, vo svojom úvodnom prejave na tému havarijnej pripravenosti uviedol: „Je nutné sa zamyslieť nad dôsledkami nekonvenčných nehôd, tieto nehody nám poskytujú informácie a obraz o tom ako by sme mali byť pripravení nad rámec toho, čo je možné predpokladať.“
Po udalostiach vo Fukušime je nevyhnutné mať vybudovanú dobrú sieť kompetenčných orgánov a tiež informačné prepojenie medzi jednotlivými štátmi. Opatrenia havarijnej pripravenosti by mali byť harmonizované a vedúcu úlohu v tom by mala dostať krajina, v ktorej došlo k nehode, zdôrazňoval Patrick Majerus z Ministerstva zdravotníctva z Luxemburska.
Jeremy Western, riaditeľ špeciálnych jadrových projektov poukázal aj na zdravotné dôsledky, ktoré má Japonsko dodnes a inak tomu nebolo ani v prípade Černobyľu. Ďalej apeloval na nevyhnutnú spoluprácu so zdravotníckym personálom a verejnosťou. Podľa jeho slov musí byť verejnosť dostatočne informovaná o bezpečnostných opatreniach a na celom procese aj nepriamo participovať.
Nadja Zeleznik, viceprezidentka a predsedníčka pracovnej skupiny zaoberajúcej sa jadrom zo Slovinska, na otázku ako sme pripravení na prípadnú jadrovú haváriu odpovedala: „Sme pripravení, ale iba na papieri, reálne určite nie! Nie sme pripravení napr. na evakuáciu.“
Na potrebu nevyhnutnej cezhraničnej spolupráce upozornila Dana Drábová, vedúca osoba jadrovej bezpečnosti za Českú republiku. „Česká republika má bilatelárne dohody o havarijnej pripravenosti so susednými štátmi. Stratégia týchto dohôd je založená na zosúladení postupov susedných krajín, za týmto účelom máme v ČR aj pravidelné cvičenia.“ V závere svojho prejavu zdôraznila aj potrebu budovania vzájomnej dôvery medzi spolupracujúcimi subjektmi aj vo vzťahu k tomu, že jadrové havárie sú síce špecifické, ale reakcie na vzniknutú situáciu sú podobné ako v prípade iných havárií.
Elena Buglova, šéfka havarijného a núdzového centra poukázala na potrebu vypracovania analýzy plánov havarijnej pripravenosti a zvyšovania povedomia verejnosti o týchto otázkach.
Vystúpenia všetkých rečníkov prišli k spoločnému záveru, a to našej nepripravenosti na prípadnú jadrovú katastrofu. Téma je nadčasová. Prvým a nevyhnutným krokom na ceste k odstráneniu tohto stavu je vzájomná spolupráca, dôvera medzi štátmi a vzdelávanie nás všetkých.
