Partnermi portálu Energie pre Vás sú:

↵ Späť na zoznam komentárov

Urban Rusnák: (Ne)bezpečný) tranzit energetických surovín

Plyn je stále významný zdroj energie, ktorý však ťaží len obmedzené množstvo krajín. Ako producenti, tak aj spotrebitelia sú závislí od jeho bezpečnej prepravy, častokrát cez územia tretích krajín. Niet divu, že sa členské krajiny Energetickej charty snažia o prijatie medzinárodnej dohody zaisťujúcej bezpečný a neprerušený tranzit tejto komodity. A jedným z najväčších promotérov tejto myšlienky je Turkmenistan sediaci na ohromných zásobách plynu, ktoré však nedokáže celkom podľa svojich predstáv predávať v zahraničí.

Energetická bezpečnosť má mnohoraké podoby. Pre krajiny, ktoré sú odkázané na dovoz energetických zdrojov znamená predovšetkým dostupnosť a prijateľnú cenu ich dodávok zo zahraničia. Krajiny, ktoré ich majú nadbytok, energetickú bezpečnosť vidia z pohľadu predpovedateľnosti a istoty dopytu po ich zdrojoch v dlhodobom horizonte nevyhnutnom z hľadiska finančného zabezpečenia dlhodobého investičného cyklu. Producenti, ako aj spotrebitelia energie sú spolu závislí od bezpečnosti prepravných trás a tranzitu surovín. Či už potrubiami a vysokonapäťovými vedeniami alebo námornou dopravou prepravné trasy sú pre svoju dlĺžku a prechod cez územia kontrolované mnohými aktérmi zraniteľnými prvkami medzinárodného enegetického obchodu. Bezpečnosť dodávok, dopytu a tranzitu, spolu s elementárnou dostupnosťou moderných zdrojov energie sú štyrmi piliermi energetickej bezpečnosti podľa Medzinárodnej energetickej charty.

Na Slovensku a v celej Európskej únii už trochu vybledli spomienky na napäté dni v januári 2009, kedy sa pre rusko-ukrajinské spory zastavil tranzit plynu z Ruskej Federácie. V roku 2014 sa aj vďaka sústredenému úsiliu všetkých zainteresovaných strán pod vedením Sekretariátu energetickej charty podarilo vyhnúť podobnej situácii a vypracovať systém včasného varovania. Európska únia a Slovensko odvtedy prijalo rad opatrení na posilnenie bezpečnosti a transparentnosti tranzitných dodávok plynu cez Ukrajinu. Problém s tranzitom sa však neobmedzuje iba na východoeurópsky priestor. Mnohé krajiny v Afrike a v Ázii taktiež pocítili tvrdé dopady prerušenia cezhraničných tokov surovín. Z pohľadu exportujúcich krajín je otázka tranzitu osobitne ciltivá pre vnútrozemské štáty, ktoré nemajú priamy prístup k oceánu. Bezpečný tranzit je pre krajiny ako Kazachstan alebo Turkmenistan otázkou národnej bezpečnosti. Aj preto Turkmenistan inicioval v roku 2013 rezolúciu Valného zhromaždenie OSN 67/263 Spoľahlivý a stabilný tranzit energií a jeho úloha v umožnení udržateľného rozvoja a medzinárodnej spolupráce. Na základe tejto rezolúcie a v úzkej spolupráci s Medzinárodnou energetickou chartou sa v nasledujúcich rokoch uskutočnil celý rad fór energetickej charty (Ašchabád 2014, Brusel a Peking 2015, Tirana 2016) na ktorých sa diskutovalo o danej problematike a hľadali sa prieniky politických a expertných názorov. Paralelne s politickým, verejným procesom prebiehali technické a medzinárodnoprávne konzultácie v pracovnej skupine o obchode a tranzite Medzinárodnej energetickej charty.

V posledných dňoch mája 2017 sa opäť v Turkmenistane uskutočnilo záverečné podujatie zo série tranzitných fór. Pod názvom Na ceste k Mnohostrannému rámcovému dohovoru o tranzite energetických zdrojovstretlo vyše 80 predstaviteľov z členských a pozorovateľských krajín Medzinárodnej energetickej charty. Spoločne posúdili pokrok dosiahnutý v príprave právne zaväzného nástroja, ktorý by upravoval zaväzky štátov pri tranzite zemného plynu, ropy a elektrickej energie. Podpredseda vlády Turkmenistanu pre oblať energetiky Maksat Babayev, ktorý v súčasnosti predsedá Konferencii k Energetickej charte viedol dvojdňové zasadnutie, ktoré potvrdilo potrebu prijatia právne záväzného nástroja, či už v rámci Konferencie k Energetickej charte alebo v širšom formáte. Podľa vyjadrenia ďalšieho z turkménskych podpredsedov vlády Rašida Meredova, ktorý je zároveň ministrom zahraničných vecí krajiny, bude záverečný dokument fóra predložený delegáciám počas prebiehajúceho 71. Valného zhromaždenia OSN. Očakáva sa tiež, že na svojom koncoročnom 28. Zasadnutí Konferencia k Energetickej charte rozhodne o mandáte na rokovania k rámcovému tranzitnému inštrumentu.

Turkmenistan, ktorý sa rozprestiera na veľkom, riedko obývanom priestore na východ od Kaspického mora patril k tradičným dodávateľom plynu do východnej Európy. Po negatívnych skúsenostiach v rámci post-sovietskeho priestoru, krátko po nadobudnutí nezávislosti začiatkom 90-tych rokov minulého storočia, krajina prijala obchodný model predávať zemný plyn na vlastných hraniciach a fakticky prenáša zodpovednosť za tranzit cez územia svojich susedov na odberateľov plynu. Po spore s Gazpromom ohľadom cien a objemov dodávok, kedy ruský monopolista odmietol prijímať dohodnuté množstvá plynu a následnej havárii na hlavnom exportnom plynovode Stredná Ázia‑Centrum v apríli 2009 sa Turkmenistan dostal do vážnych ekonomických problémov. V tom čase mal iba obmedzené možnosti exportu plynu do Iránu. Východiskom pre Ašchabád sa stalo urýchlenie výstavby plynovodu v úzkom partnerstvo v Čínou, ktorá, v rámci balíka za rozsiahle koncesie na ťažbu plynu, vybudovala v rekordnom čase 18 mesiacov vyše 1800 km plynovod cez Uzbekistan a Kazachstan do západnej Číny. V uplynulom roku Turkmenistan vyviezol približne 35 mld. m³ plynu na východ. V súčasnosti je Čína hlavným odberateľom turkménskeho plynu. Južným smerom Turkmenistan pokračuje v exporte obmedzených objemov plynu do Iránu, kde však aktuálne prebieha arbitrážne konanie v spore ohľadom jeho ceny. Prvý zvar na megaprojekte plynovodu TAPI (Turkmenistan-Afganistan-Pakistan-India) sa uskutočnil už v decembri 2015, ale výstavba prebieha zatiaľ prevažne na turkménskom území. V Afganistane a Pakistane sa vytyčuje presná trasa a prebiehajú rokovania ohľadom zaistenia jeho bezpečnosti. Strategickým smerom exportu, ktorý sa však dlhodobo nedarí dostať do praktickej roviny je západný, európsky vektor. EÚ a Turkmenistan napriek deklarovanému vzájomnému záujmu však doteraz nedokázali nájsť riešenie ohľadom transkaspického prepojenia, ktoré úspešne blokujú Rusko s Iránom. Poukazujú na 26 rokov nedoriešený právny štatút Kaspického mora/jazera a možné ekologické ohrozenia spojené s výstavbou a prevádzkou plynovodu. Ekologické obavy z plynovodu sú však iba figovým listom zakrývajúcim geopolitické a obchodné záujmy dvoch významných producentov zemného plynu, ktorý nemajú dôvod umožniť príchod turkménskeho plynu na európsky trh. Na šelfe Kaspického mora sa pritom nachádzajú tisíce kilometrov prevádzkových ropovodov z obdobia Sovietskeho zväzu, ktoré predstavujú skutočnú časovanú bombu pre životné prostredie. Z pohľadu EÚ, ako aj Slovenska by otvorenie exportnej cesty z Turkmenistanu do juhovýchodnej Európy bolo jednoznačným prínosom pre energetickú bezpečnosť a diverzifikáciu dodávok plynu. Nie je vylúčené, že v prípade realizácie projektu Eastring navrhovaného spoločnosťou eustream by jedného dňa turkménsky plyn mohol zohrievať aj domácnosti na Slovensku.

Autor:

Brusel, 2.6.2017

(perex, názov - redakcia portálu)