Partnermi portálu Energie pre Vás sú:

1
2
3
4

Chcete byť informovaní?

Najnovšie

SPP získalo EU financie na výstavbu čerpacích staníc na zemný plyn

Ruský plynovod Nord Stream 2 nám už asi až tak neprekáža

Poistenie Hodnota života dostupné už aj online

Významný medzinárodný úspech spoločnosti JAVYS

Kalendár akcií

Energetická konferencia AZZZ
30.11.2017, Bratislava

Stredoeurópska energetická konferencia CEEC
29.11.-1.12.2017, Bratislava

PR sekcia

SPP získalo EU financie na výstavbu čerpacích staníc na zemný plyn

Poistenie Hodnota života dostupné už aj online

Významný medzinárodný úspech spoločnosti JAVYS

Wüstenrotu sa darilo aj v treťom štvrťroku

Ponuky

Voľné pozície v NET4GAS

Career at UNFCCC

Job openings at IEA

Späť na zoznam článkov

Klimatická dohoda z Paríža pravdepodobne nenaplní očakávania SR a EÚ

(Kompromis za to, že bude možno naozaj globálna)

V období pred zlomovou Klimatickou konferenciou v Paríži (COP 21), na ktorej by sa mala prijať nová globálna dohoda nahrádzajúca neúčinný Kjótsky protokol, sa stále častejšie skloňuje slovné spojenie zmena klímy. Určite už všetci vedia, že pravda je nepríjemná („Inconvenient Truth“ - Al Gore), že zmena klímy predstavuje jednu z najväčších hrozieb pre moderné ľudstvo (climate change "represents one of the principal challenges facing humanity in our day"- pápež František), že veda je jednoznačná, a že práve konanie ľudí môže za zmenu klímy („The science is clear and tells us that human actions are the dominant cause of climate change in the modern era“- Kofi Annan) a v neposlednom rade aj to, že debata o zmene klímy je už trvalá ("The debate is settled. Climate change is a fact." - Barack Obama). Práve tento posledný výrok od amerického prezidenta znie trochu zarážajúco. Ako je možné, že napriek tým, niekoľko rokov dlho trvajúcim debatám k zmene klímy sa ľudstvo stále nevie dohodnúť na tak zdanlivo jednoduchej veci ako je nová globálna dohoda o zmene klímy? A nepostačuje svetu Kjótsky protokol?

V prvom rade Kjótsky protokol ako prvý nástroj medzinárodného práva na boj proti zmene klímy bol stavaný pre svet, ktorý vychádzal z dvojpolárneho sveta a kde skoro polovicu globálnych emisií produkovali dva vyspelé štáty - USA a ZSSR (krajiny bývalého ZSSR na čele s Ruskom). Tento protokol zaväzoval k prísnym redukčným záväzkom len rozvinuté krajiny, avšak bol tak prísny, že tie z neho buď vystúpili (Kanada, Japonsko) alebo ho vôbec neratifikovali (USA). Momentálne tento protokol pokrýva menej ako 15% svetových emisií, a zahŕňa okrem EÚ len hŕstku krajín. Je teda jasné, že svet potrebuje naozajstnú globálnu dohodu, ktorá by riešila problém zmeny klímy.

Najväčším problémom je to, že taká globálna dohoda vôbec nie je jednoduchá záležitosť. Ako môže byť niečo jednoduché, keď sa na tom má zhodnúť jednomyseľne 196 krajín, z ktorých každá má iné záujmy. Použijem tu jednoduché príklady - ako sa na texte môže zhodnúť taká krajina, akou je malý pacifický ostrov Tuvalu s priemernou nadmorskou výškou menej ako sú dva metre nad morom (s bytostným záujmom obmedziť skleníkové plyny, ktoré môžu nepriamo cez zdvihnutie hladiny oceánov vymazať ich ostrov z máp v priebehu nasledujúcich dekád) s takou krajinou ako je Čína, ktorá musí postaviť každý týždeň jednu uhoľnú elektráreň, aby mohla uhasiť svoj smäd po elektrickej elektrine (práve spaľovanie uhlia je najväčším prispievateľom k zmene klímy). Podobne sa musí dohodnúť aj Saudská Arábia, pre ktorú znamená ťažba a používanie ropy aj v budúcnosti zabezpečenie bezprecedentného blahobytu s krajinou ako je Dánsko, ktorá dokázala od roku 1973 znížiť svoju skoro 100% závislosť výroby elektriny na dovoze ropy, plynu (hlavne z Blízkeho východu) na minimum, s tým že do roku 2050 chce vyrábať 100% elektriny z obnoviteľných zdrojov. A takýchto príkladov je pri medzinárodných rokovaniach pri zmene klímy neúrekom. Bohaté krajiny sa už dlhé roky snažia presvedčiť chudobné krajiny, že aj keď oni boli doteraz zodpovedné za väčšinu skleníkových plynov, už tomu tak nie je. Svet sa už niekoľko rokov nachádza v situácii, že väčšina emisií skleníkových plynov je produkovaná krajinami, ktoré majú status rozvojové. Chudobné krajiny sa naopak snažia od bohatých krajín získať čo najväčšiu kompenzáciu (nielen finančnú) za to, že aj keď oni nespôsobili zmenu klímy, budú to práve oni, čo budú znášať jej najťažšie negatívne dôsledky. Takisto pre tieto krajiny je stále najdôležitejšie zabezpečiť rozvoj a výživu pre miliardy svojich obyvateľov žijúcich častokrát bez dostatočnej stravy a prístupu k energiám. Tieto krajiny vnímajú veľmi negatívne akékoľvek znižovanie emisií za každú cenu, ktoré by v ich ponímaní prinieslo obmedzenie ich ekonomického rozvoja. Podľa nich by mali znižovať emisie tie krajiny, ktoré pri svojom hospodárskom raste v minulosti vypustili do ovzdušia emisie, keďže tie sú vo väčšine ešte stále prítomné (polčas rozpadu týchto emisií trvá často desiatky rokov) a spôsobujú zmenu klímy.

Riešením, o ktoré sa bude snažiť aj nová globálna dohoda o zmene klímy (dúfajme, že sa ju podarí prijať v decembri na konferencii v Paríži) je to, aby sa na jednej strane zabezpečilo znižovanie globálnych emisií skleníkových plynov a na druhej strane, aby sa umožnil krajinám trvalo udržateľný ekonomický rast. Tento cieľ sa však nedá dosiahnuť bez účinnej spolupráce všetkých krajín, rozvinutých aj rozvojových.

Od neúspešných klimatických rokovaní v roku 2009 v Kodani však nastal veľký pokrok, ktorý sa za posledné mesiace len zintenzívňuje a to pridáva do celej debaty trochu optimizmu:

  1. Tento rok predložilo už 148 krajín svoje príspevky do novej klimatickej dohody, z toho viaceré rozvojové krajiny si vytýčili doteraz bezprecedentne ambiciózne ciele na zníženie emisií.
  2. Septembrové spoločné vyhlásenia prezidentov USA a Číny ku konferencii v Paríži, ktoré nadviazalo na ich minuloročné vyhlásenie, znamená, že aj dvaja najväčší znečisťovatelia počítajú pre seba v novej dohode s redukčnými cieľmi (obidve krajiny sa donedávna vehementne bránili akýmkoľvek záväzkom na znižovanie emisií vyplývajúcich z medzinárodného práva). Aj keď redukčný záväzok ponúkaný Čínou nie je štandardným redukčným záväzkom na aký sme boli zvyknutý v Kjótskom protokole (právne vynútiteľný záväzok redukovať určité percento emisií k nejakému roku), viaceré aspekty tohto záväzku sú prelomové. Čína (stále rozvojová krajina podľa kategorizácie OSN) prisľúbila finančné príspevky pre chudobnejšie krajiny na boj proti zmene klímy vo výške 3,1 miliárd dolárov a od roku 2017 spustí celonárodnú schému obchodovania s emisnými kvótami (podobný mechanizmus ako je už niekoľko rokov využívaný v EÚ a ktorý geniálnu koncepciu trhového mechanizmu pomáha využívať na environmentálne ciele).
  3. Nový návrh negociačného textu (návrh novej dohody) z 5. októbra 2015 znamenal tiež prelom vo vnímaní medzinárodného klimatického práva, kde doteraz mali záväzky len bohaté krajiny. Nový návrh by zakotvil (isteže v prípade, že sa ho podarí prijať v tejto podobe), že financovanie a záväzky na znižovanie emisií by boli povinnosťou všetkých (okrem najchudobnejších krajín, ktoré sú však zodpovedné len za minimum globálnych emisií).

Veľa ľudí s takýmto pokrokom nie je spokojných. Argumentujú, že návrh novej dohody a navrhované redukčné ciele nebudú stačiť na zvrátenie katastrofálnych dôsledkov zmeny klímy a že sa globálna teplota zvýši až o 4 °C. Už teraz je jasné, že netreba čakať novú dohodu v takej forme, akú by si želala EÚ, vrátane Slovenska, t.j. nová dohoda vo forme protokolu predpisujúceho silné a navyše vynútiteľné redukčné záväzky, ktoré by však boli pri svetle realizmu naozaj len zbožné priania.

Preto treba novú dohodu (ak sa ju podarí prijať) vnímať len ako začiatok bezprecedentnej spolupráce všetkých krajín v boji so zmenou klímy, kde každý bude mať už svoje odstupňované povinnosti, ale aj rôzne výhody. Pretože nová dohoda bude len rámec pre všetkých, na ktorom treba ďalej stavať a ktorý pomôže zavádzať v každej krajine tie správne opatrenia v boji s globálnou zmenou klímy. Netreba však stále prestať dúfať, že v najbližšom období sa podarí dosiahnuť taký technologický pokrok, ktorý nám pomôže znižovať emisie skleníkových plynov lacno a rýchlo. Lebo bez tohto pokroku, bez nových prelomových technických objavov nám pri súčasnom trende nepomôže ani 5 takých medzinárodných dohôd.

Všetci preto verme, že štyri tohtoročné medzinárodné rokovania (februárové, júnové, augustové a októbrové) vyvrcholia úspešne na konferencii v Paríži (30. novembra - 11. decembra 2015), kde sa podarí prijať novú globálnu dohodu o zmene klímy, nezáležiac na tom či bude slabá alebo silná.

Článok nevyjadruje oficiálnu pozíciu SR, je osobným názorom autora.

Milan Zvara
je slovenský diplomat pôsobiaci na Stálom zastúpení SR pri EÚ v Bruseli za oblasť zmeny klímy. Zároveň zastáva pozíciu voleného zástupcu rozvinutých krajín v Kontrolnom orgáne pod Kjótskym protokolom. V rokoch 2010 - 2014 pracoval na Ministerstve životného prostredia SR na Odbore zmeny klímy. Pán Zvara vyštudoval odbory medzinárodných vzťahov na Stredoeurópskej univerzite (CEU) v Budapešti a práva na Univerzite Komenského v Bratislave.




Všetky práva k webovej stránke, príspevkom a fotografiám sú vyhradené. Copyright © EpV, s.r.o., 2014-2017 | Designed & Programmed by Richard Haríň

Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s používaním cookies, vďaka ktorým vylepšujeme naše služby. Viac info nájdete vo VOP.