V Paríži sme sa dohodli na znení historickej klimatickej dohody
Po ťažkých a zdĺhavých dvojtýždňových, často nočných rokovaniach, sa dňa 12.12.2015 na plenárnom zasadnutí Klimatickej konferencie OSN - COP21 prijala univerzálna dohoda o zmene klímy (Paris Agreement). Tá ukladá povinnosti všetkým stranám dohovoru OSN o zmene klímy (povinnosti sú odstupňované podľa možností krajín), nielen tým najbohatším, ako to bolo doteraz v Kjótskom protokole. Nová dohoda predstavuje kompromis, ktorý zabezpečí nielen dôkladné monitorovanie emisií, ale aj postupné zapájanie sa všetkých krajín do ich redukcie. Klimatická dohoda nepredstavuje, čo sa týka právnej podoby záväzkov a ich kontroly, to, čo predstavoval Kjótsky protokol, avšak v momentálnej situácii treba pokladať aj takúto verziu za veľký úspech medzinárodného environmentálneho práva.
Kjótsky protokol ako prvý nástroj medzinárodného práva na boj proti zmene klímy vychádzal z dvojpolárneho sveta, kde skoro polovicu svetových emisií produkovali dva vyspelé štáty - USA a ZSSR (krajiny bývalého ZSSR na čele s Ruskom). Tento protokol zaväzoval k prísnym redukčným záväzkom len rozvinuté krajiny, avšak bol tak prísny, že tie z neho buď vystúpili (Kanada, Japonsko) alebo ho vôbec neratifikovali (USA). Momentálne tento protokol pokrýva menej ako 15% svetových emisií, a zahŕňa okrem EÚ len hŕstku krajín. Je teda jasné, že svet potreboval naozajstnú globálnu dohodu, ktorá by riešila problém zmeny klímy. Aby Parížska dohoda vstúpila do platnosti, je potrebné ju ratifikovať takým počtom krajín, ktoré reprezentujú 55% svetových emisií skleníkových plynov. To podľa posledných overených údajov znamená, že dohodu musí ratifikovať väčšina z desiatich najväčších emitentov: Čína, USA, EÚ, India, Rusko, Japonsko, Brazília, Indonézia, Mexiko, Irán. A z týchto emitentov až šesť reprezentuje rozvojové krajiny. Je teda jasné, že ak nová dohoda vstúpi do platnosti, bude predstavovať veľký zlom v úlohe rozvojových krajín, ktorých záväzky budú tvoriť jej základ. A nepôjde len o záväzky, ale aj ich kontrolu. Avšak systém kontroly za neplnenie záväzkov nebude tak prísny a nebude pre krajiny znamenať sankcionovanie tak, ako tomu bolo pri Kjótskom protokole.
Stručná analýza výstupu z klimatických rokovaní v Paríži:
Na konferencii sa prijala Parížska dohoda a rozhodnutie na vykonávanie tejto dohody. Parížska dohoda sa po ratifikácii stane právne záväznou medzinárodnou multilaterálnou zmluvou. Rozhodnutie prijaté na konferencii je právne nezáväzná časť medzinárodného práva, ktorá má slúžiť ako výklad Parížskej dohody a má napomôcť pri príprave právneho rámca na jej budúce fungovanie. Okrem iného obsahuje aj výzvu na zvýšenie redukčného úsilia do roku 2020 ako súčasť akcelerácie globálneho redukčného úsilia pred ratifikovaním Parížskej dohody.
Najdôležitejšie ustanovenia Parížskej dohody:
- Dlhodobý cieľ novej dohody spočíva v udržaní rastu globálnej teploty pod 2°C v porovnaní s pred-industriálnou érou s tým, že sa krajiny budú snažiť o obmedzenie tohto rastu na 1,5°C. Strednodobý cieľ do roku 2050 sa nakoniec do textu nedostal. Do cieľa sa taktiež dostali zvýšenie adaptačnej schopnosti na nepriaznivé dôsledky zmeny klímy a zlepšenie financovania prechodu na nízko uhlíkový rozvoj;
- Redukčné záväzky (Nationally Determined Contributions) sa týkajú všetkých strán (pre rozvojové krajiny sa prijalo neobmedzené prechodné obdobie čo sa týka rozsahu redukcií), s tým, že každých päť rokov strany musia tieto záväzky znovu predkladať/aktualizovať, tak aby boli prísnejšie. Pre krajiny, ktoré budú mať svoje záväzky platné do roku 2030 (ako napr. EÚ a Slovensko) sa táto päťročná povinnosť predkladať svoje záväzky začne až po roku 2030. V samotnej dohode tieto záväzky nie sú, budú zverejnené na stránke sekretariátu Dohovoru OSN o zmene klímy a budú sa tam každých päť rokov aktualizovať. Významným pokrokom je fakt, že každá krajina si bude pravidelne robiť započítavanie reálnych emisií v snahe sledovať plnenie svojho redukčného záväzku.
- Monitorovanie emisií, vrátane ich oznamovania a overovania sa týka všetkých strán (len minimálna flexibilita pre rozvojové krajiny). Táto časť predstavuje pre rozvinuté krajiny najväčšie víťazstvo, keďže sa podarilo prijať systém, ktorý zabezpečí oznamovanie a nezávislé kontrolovanie emisií (vrátane kontroly ich započítavania do plnenia cieľa) vo všetkých krajinách.
- Nová dohoda zaväzuje strany prijať adaptačnú politiku, vrátane vypracovávania adaptačných plánov na nepriaznivé dôsledky zmeny klímy (SR už takýto plán má).
- Z textu dohody sa podarilo vymazať povinnosť rozvinutých krajín prispievať ročne 100 mld. dolárov na riešenie zmeny klímy v rozvojových krajinách (referencia sa nachádza v nezáväznom texte rozhodnutia). Podobne sa podarila túto povinnosť rozložiť medzi rôzne formy zdrojov, nielen verejné financie. Najväčšia finančná záťaž však stále ostáva na pleciach rozvinutých krajín, avšak veľkým pokrokom je, že zvyšné strany sú tiež vyzvané na dobrovoľné príspevky.
- Presné detaily fungovania trhového mechanizmu sa prijmú neskôr, v dohode sa len prijala ich dobrovoľnosť a povinnosť vyhnúť sa dvojitému započítavaniu redukcií do záväzkov (redukciu si môže započítať krajina, ktorá nejakú redukciu v hostiteľskej krajine urobila, nie samotná hostiteľská krajina). Emisie z medzinárodnej leteckej a námornej dopravy z textu úplne vypadli.
- Pravidelná 5 ročná revízia a kontrola plnenia dohody by mala slúžiť ako kolektívny návod/pomoc všetkým stranám zefektívniť ich plnenie povinností. Založil sa nový mechanizmus na podporu a kontrolu plnenia jednotlivých záväzkov strán. Jeho efektivita a sila bude záležať od v budúcnosti prijatých pravidiel fungovania tohto mechanizmu. Neočakáva sa však, že neplnenie záväzkov bude tak prísno sankcionované ako to bolo pri Kjótskom protokole.
- Boli prijaté dve podmienky vstupu Parížskej dohody do platnosti - k ratifikácii je potrebných minimálne 55 krajín , ktorých podiel na celkových globálnych emisiách je aspoň 55% . Tieto dve podmienky zaručia, že dohoda sa bude týkať najväčších producentov emisií (čo sa momentálne nedá tvrdiť o Kjótskom protokole).
Dôsledky plynúce z Parížskej dohody pre Slovensko
Samotnou dohodou sa práca na novom globálnom klimatickom režime nekončí, naopak, iba začína. Parížska dohoda vstúpi do platnosti až o niekoľko rokov (po splnení dvoch hore uvedených podmienok, pravdepodobne až po roku 2020), dovtedy je však potrebné pripraviť kompletný právny rámec na jej riadne fungovanie. Mandát na túto prácu obsahuje text Parížskej dohody a jej vykonávacie rozhodnutie prostredníctvom početných splnomocňujúcich ustanovení pre novozriadenú pracovnú skupinu. Tá ma za úlohu pripraviť vykonávacie rozhodnutia a usmernenia (k rôznym oblastiam ako sú trhové mechanizmy, financie, adaptácie, znižovanie a monitorovanie emisií, kontrola plnenia, atď.), ktoré sa majú prijať hneď na prvej konferencii po nadobudnutí platnosti Parížskej dohody. Začiatok intenzívnej práce sa teda očakáva už na budúcoročnej Klimatickej konferencii v Marakéši (december 2016), kde bude rokovania za EÚ viesť práve Slovensko.
Parížska dohoda, ak sa ratifikuje, bude zaväzovať každú krajinu, teda aj Slovensko, k znižovaniu emisií skleníkových plynov. V druhej polovici 21. storočia by sme mali dosiahnuť stav, kedy sa vypustí len toľko emisií, koľko bude schopná príroda spotrebovať, t.j. dosiahli by sme klimatickú neutralitu. V roku 2013 boli naše emisie asi 44 miliónov ton. Zachytili sme 8 miliónov ton emisií (hlavne prostredníctvom lesov, využívania pôdy). Z toho vyplýva, že ak by sme vypúšťali rovnaké množstvo emisií, na dosiahnutie klimatickej neutrality by sme potrebovali znížiť naše emisie asi 5-krát alebo zvýšiť ich záchytávanie päťnásobne. Takéto dramatické zmeny sa nedajú dosiahnuť rýchlo. Pravdepodobne budeme potrebovať desaťročia, aby sme sa k takýmto hodnotám aspoň priblížili. Nová dohoda je nástrojom na to, aby sme postupne mohli prebudovať ekonomiku smerom k udržateľnej a nízko uhlíkovej budúcnosti. Slovensko podporovalo prijatie novej dohody a prispelo k tomu, že Európska únia bola najsilnejším motorom k dosiahnutiu dohody, ktorá je vysoko ambiciózna, férová, dlhodobá a zakladá systém sledovania emisií a plnenia záväzkov pre každú krajinu, nielen pre tie rozvinuté.
Článok nevyjadruje oficiálnu pozíciu SR, je osobným názorom autora.
Milan Zvara je slovenský diplomat pôsobiaci na Stálom zastúpení SR pri EÚ v Bruseli za oblasť zmeny klímy. Zároveň zastáva pozíciu voleného zástupcu rozvinutých krajín v Kontrolnom orgáne pod Kjótskym protokolom. V rokoch 2010 - 2014 pracoval na Ministerstve životného prostredia SR na Odbore zmeny klímy. M. Zvara vyštudoval odbory medzinárodných vzťahov na Stredoeurópskej univerzite (CEU) v Budapešti a práva na Univerzite Komenského v Bratislave.
