Mišík: Smerom k Energetickej únii. Pohľad zo strednej Európy
Prečo niektoré krajiny podporujú projekt Energetickej únie a iné nie? Najnovší výskum publikovaný v prestížnom medzinárodnom časopise Energy ponúka argumenty do diskusie na túto tému. Prináša aj implikácie pre ďalší vývoj projektu, ktorý bude jedným z kľúčových bodov blížiaceho sa slovenského predsedníctva v Rade Európskej únie.
Európska komisia vo februári 2015 navrhla vytvorenie Energetickej únie. Jedná sa o projekt, ktorého cieľom je zjednotenie v súčasnosti rozdrobenej energetickej politiky v EÚ – energetika je v rámci európskeho spoločenstva v niektorých oblastiach riadená na úrovni EÚ, iné oblasti, ako napríklad vzťahy s dodávateľmi, sú v rukách jednotlivých členských štátov. Navyše, energetika je rozdrobená aj v rámci EÚ. Cieľom Energetickej únie je preto dostať energetické témy pod „jednu strechu“, nejedná sa teda o novú politiku. Dôležitosť tohto projektu pre súčasnú Európsku komisiu bola zvýraznená vytvorením pozície jej podpredsedu pre Energetickú úniu, ktorú obsadil Maroš Šefčovič.
Jedným z cieľov Energetickej únie je vytvoriť „spoločný hlas“ pri jednaní s dodávateľskými krajinami – ukazuje sa totiž, že práve rozdrobenosť členských štátov vytvára vhodné podmienky na zákulisné dohody a rôzne cenové zvýhodnenia na základe neekonomických dôvodov (teda ako výsledok politického vplyvu). Energetická únia pritom nie je prvým projektom, ktorý si toto dal za svoj cieľ. V minulosti predovšetkým Poľsko vehementne podporovalo takéto kroky, dokonca navrhlo „Energetické NATO“, ktoré by obsahovalo princíp podobný NATO – „všetci za jedného, jeden za všetkých“ – v energetike. Po stroskotaní tohto projektu sa Poľsku (ako isté „bolestné“) podarilo zahrnúť princíp solidarity v energetike do Lisabonskej zmluvy, ktorá bola prijatá v roku 2009.
Členské štáty nie sú vo svojom názore voči zjednoteniu postoja voči tretím stranám v oblasti energetiky jednotné. Niektoré tento projekt intenzívne podporujú, iné sa stavajú k nemu viac či menej negatívne. Podobná situácia sa pritom udiala aj pri „Energetickom NATO“ – hoci projekt podporovalo okrem Poľska aj Španielsko, silno sa proti nemu postavilo najmä Francúzsko.
Výskum publikovaný v Energy skúma práve otázku, čo determinuje pozície členským štátov voči zjednoteniu postoja na úrovni EÚ v oblasti vzťahov s externými dodávateľmi energií. Inak povedané – skúma preferencie členských štátov voči harmonizácii na úrovni EÚ v oblasti externej energetickej politiky. Výskum sa zameral na oblasť zemného plynu a krajiny strednej a východnej Európy – Českú republiku, Rakúsko a Slovensko. Analýza je založená na niekoľkých desiatkach rozhovorov s predstaviteľmi týchto krajín a energetickými expertmi, ako aj na oficiálnych dokumentoch a existujúcej literatúre.
Výskum predpokladá, že členské štáty podporujú prehlbovanie spolupráce (teda harmonizáciu) v oblasti energetickej bezpečnosti ako odpoveď na vnímanú zraniteľnosť. Krajiny, ktorých predstavitelia považujú svoje štáty za zraniteľné v oblasti dodávok zemného plynu, podporujú presunutie kompetencií v tejto oblasti na úroveň Európskej únie. Inými slovami, takéto krajiny chcú preniesť zodpovednosť na EÚ, aby túto problematickú oblasť nemuseli mať na starosti sami. Naopak v prípade, keď predstavitelia štátov považujú oblasť dodávok energetických zdrojov za bezproblémovú, majú záujem ponechať si kompetencie vo svojich vlastných rukách, čo im umožňuje omnoho lepšiu manévrovateľnosť ako v prípade, ak by bola oblasť riadená z úrovne EÚ.
Spomedzi troch analyzovaných krajín je to práve Slovensko, ktoré najviac podporuje prehlbovanie spolupráce v oblasti energetickej bezpečnosti. Česká republika verí, že niektoré oblasti by mali ostať v rukách členských štátov a Rakúsko nesúhlasí s prehlbovaním integrácie v oblasti externej energetickej politiky. Analýza podporuje vyššie spomínané predpoklady o európskej integrácii ako odpovedi na vnímanú zraniteľnosť štátov – slovenskí zástupcovia vnímajú svoju krajinu ako zraniteľnú, Česi svojmu štátu „veria“ trochu viac a Rakúšania sú presvedčení o svojich schopnostiach poradiť si so všetkými problémami v oblasti energetickej bezpečnosti. Slovenský predstaviteľ sa napríklad vyjadril, že „Slovensko je nezávislé v tom zmysle, že nič nezávisí od neho“, reagujúc na úlohu krajiny v rozhodovacom procese Európskej únie. Vzťah vlády a energetických firiem v ČR ilustruje slovná hračná „ČEZká republika“. Na druhej strane, rakúski rozhodovatelia označili vzťahy s Ruskou federáciou za „bezproblémové“, pričom krajine vyhovuje „veľmi silná pozícia OMV ako hráča na medzinárodnej scéne“.
Výskum má dôležité implikácie – jeho výsledky v podstate hovoria, že postoj členských štátov voči prehlbovaniu spolupráce v rámci energetiky na úrovni EÚ nezávisí len od „materiálnej reality“ – teda napr. od existencie alternatívnych dodávok energetických zdrojov alebo infraštruktúry. Aj krajiny, ktoré majú dostatočnú infraštruktúru, môžu považovať svoju energetickú bezpečnosť za problematickú a chcieť presunúť kompetencie na európsku úroveň. Z tohto následne vyplýva aj to, že budovanie novej infraštruktúry nemusí nevyhnutne viesť k zmene postojov a pocitu väčšej energetickej bezpečnosti, pokiaľ sa jej vnímanie nezmení.
Vnímanie teda môže ovplyvniť (minimálne čiastočne) rozhodnutia členských štátov na úrovni EÚ. Inak povedané, preferencie členských štátov v oblasti energetiky – ale pravdepodobne aj v iných oblastiach – sú ovplyvnené nielen situáciou samotnou, ale aj tým, ako je táto situácia vnímaná zo strany tých, ktorí prijímajú rozhodnutia. Toto je dôležitý záver výskumu pre slovenské predsedníctvo v Rade Európskej únie, ktoré začína v júli 2016 a pre ktoré je energetická únia jedným z hlavných bodov programu predsedníctva.
Celý článok je možné nájsť TU
Autor by rád poďakoval Agentúre na podporu výskumu a vývoja, ktorá podporila tento výskum grantom APVV-0484-0 ako aj Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave za grant FG06/2016. Autor by sa tiež chcel poďakovať European Union Centre of Excellence na University of Alberta za ich pohostinnosť počas jeho pobytu v centre v akademickom roku 2015/2016.
Matúš Mišíkpracuje ako odborný asistent na Katedre politológie Univerzity Komenského v Bratislave (matus.misik@uniba.sk). Vyučuje medzinárodné vzťahy a témy spojené s európskou integráciou. Výskumne sa zaoberá energetickou politikou EÚ so zameraním sa na strednú a východnú Európu. Taktiež skúma ako sa jednotlivé členské štáty navzájom vnímajú a ako postoje k ďalším štátov ovplyvňujú rozhodovací proces v rámci EÚ. Pravidelne publikuje v prestížnych medzinárodných časopisoch, absolvoval niekoľko zahraničných pobytov, komentuje udalosti v energetike pre slovenské médiá.
